Another translation of interview with Ville Valo from German magazine BreakoutTakmer to vyšlo... už roky naplánovaná diskusia medzi Chris Glaub, Nikolas Krofta (pozn. pravdepodobne novinári) a frontmanom HIM Ville Valo. Vyhliadky krátko začiatkom roka boli takmer ideálne. Ville bol v hlavnom meste Bavorska, v dobrej nálade so silným novým albumom Screamworks: Love in Theory and Practice. Bohužiaľ na poslednú chvíľu Chris nemohol prísť a tak ostalo na stretnutí Vala a Krofta. Ale niekedy v priebehu roka predsa len príde na stretnutie "obrov".
"Môžeme to urobiť aj dvaja na dvoch", smeje sa Ville. "Chris bude s tebou a ja prizvem Migé."
Heslo Glaub. Frontman HIM využil svoje kontakty a pred niekoľkými mesiacmi zapísal celú skupinu na zoznam hostí skupiny Faint No More. Dobrý úmysel na ktorý napriek tomu Ville spomína so zmiešanými pocitmi.
"Bohužiaľ sme na poslednú chvíľu nemohli na koncert ísť. Pracovali sme v skúšobni na novom materiály na album. Museli sme tomu dodať tvar, pretože pár dní na to sme odlietali do Los Angeles, začať nahrávať. Spomínam si, že v ten deň som mal zlú náladu. Rád by som bol videl Faint No More. Ale bohužiaľ sme nemali čas. No skutočne verím, že to nebol jednorázový návrat chalanov. Dúfam, že ich naživo niekedy uvidím. Možno by som sa potom mohol s Mike Patton (pozn. spevák Faint No More) tiež trocha pobaviť o Bohren & Der Club Of Gore (pozn. nemecká džezová kapela). Je to skvelá kapela, ktorú si vždy rád vypočujem."
A to Ville Glaubovi odporúča. I keď je to kapela, ktorá nemala na nový materiál HIM vplyv...
"Nanajvýš v istých odtieňoch a nevedome. Na Screamworks počujem veľa vplyvov z 80. rokov. To nie je nič nové. Je dobre známe, že sa mi páči táto éra. Ale s Matt Squire sme mali prvýkrát v štúdiu producenta, ktorý je približne nášho veku, a ktorý vyrástol počúvaním tej istej hudby ako my. Pravidelne sme v štúdiu smiali. Vždy som hovoril, ktorú pieseň mi tá naša pripomína. Na dvoch alebo troch miestach som počul vplyv soundtracku k Top Gun. Stará škola Giorgio Morodera (pozn. producent, spevák). Potom to trocha znelo ako Def Leppard alebo Van Halen počas Sammy Hagar éry. A taktiež po Hüsker Dü (americká rocková skupina), alebo A-ha. A Matt vedel všetky tieto porovnania pochopiť."
Zaujímavé porovnanie, ktoré nemožno odmietať. Ale inak, album znie skôr ako typické HIM... viac ako posledné dva albumy Dark Light a Venus Doom.
"Je to ako stará múdrosť", hovorí Ville. "Istý typ albumu musíte urobiť aby ste mohli spraviť nabudúce niečo absolútne odlišné. Venus Doom bol veľmi zvláštny album. Veľmi dlhé piesne, pomalé pasáže, podivné nálady. Ale presne to sme v tom čase chceli spraviť."
Čo malo za následok, že veľa ľudí tomu hotovému dielu nie úplne rozumelo a vedelo stráviť.
"Ten album bol náš 'Ritual de lo Habitual'", Ville naznačuje o experimente v duchu Jane Addiction. "Spracoval som vplyvy Anathema, Cathedral, My Dying Bride a samozrejme Black Sabbath. Mám rád Venus Doom ako nikdy. Naposledy som ho počúval spolu so Screamworks a bol som veľmi spokojný. Ale zakaždým je to rovnaký príbeh. Album nie je jednoznačne nikdy hotový. Stačí si ho ponechať nejaký deň. Z dnešného pohľadu by som urobil na Venus Doom nejakú vzletnú pasáž ešte viac nadšenú. Pre lepší kontrast."
Screamworks vyjde takmer presne 10 rokov po tom čo Razorblade Romance, veľký prelomovým HIM album.
"Pravdou je, že melódie sú chytľavé a klávesi dominantnejšie ako v poslednej dobe. Ale stále si nemyslím, že sme sa vrátili v čase. Matt je úplne iný producent ako bol John Fryer. A zo všetkého najviac: HIM sú teraz po rokoch stabilná, dobre fungujúca skupina. To bolo iné pred 10 rokmi. Vtedy sme ešte len hľadali ideálne zladenie. Pamätám si, že sme už hrali v dosť veľkých kluboch, počas Razorblade Romance, v Nemecku. A tu v Mníchove, myslím, že to bolo v klube 'Backstage' som sa spýtal Gasa či chce byť náš nový bubeník."
Ville pozrie z hotelového okna, z kade môžete vidieť 'Kunstpark Ost', vrátane klubu 'Backstage' a pokračuje.
"Gas bol vtedy len náš dočasný bubeník. Náš hosťovský bubeník, ak by som to tak mal povedať."
Na margo toho, že meno Sammy Hagar bolo spomenuté už predtým, Ville preferuje Van Halen s David Lee Roth za mikrofónom. Krajný prípad. Roth je lepší frontman, Hagar lepší spevák a skladateľ.
"Ja si vlastne sotva pamätám na Van Halen z čas s Hagarom. Ale tým lepšie si spomínam na Rotha. Urobili pár dobrých vecí, veľa hitov a silné albumy. Mám rád Rothov sólový album Eat'em and smile. Stanovil vtedy riadne silnú líniu. Steve Vai na gitare, Billy Sheehan na basgitare a za bicími Greg Bissonette. V mojich očiach to bol neuveriteľná, konečná zostava."
Existujú samozrejme rôzny tlčhubovia ako napr. Roth a Till Lindemann z Rammstein, ktorý nedávno uviedol v rozhovore, že nemá žiadny zmysel komunikovať s publikom pomedzi piesne.
"To môže byť pravda pre Rammstein. Ich hudba je veľmi teatrálna. Majú dokonale skoncipovanú show, ktorá prechádza od začiatku až do konca a funguje bez uvádzania. Ale oni sú jednou z mála výnimiek. Cením si frontmanov, ktorí majú schopnosť baviť publikum a dostať sa do nálady piesní. Ľudia ako Tom Waits, Nick Cave alebo Mark Lanegan sú moje modly, keď na to príde. Či by som bol toho schopný i ja? Ťažko povedať. Radšej si niečo zašomrem pre seba alebo poviem vtip len pre zasvätených, ktorý pochopí len kapela (pozri DVD), alebo si vyhliadnem fanúšika v prednej rade a hovorím s ňou/s ním. Ale úprimne povedané: dnes sa mi na scéne stojí a prezentuje kapelu oveľa pohodlnejšie. V minulosti som to považoval za pomerne zložité a namáhavé."
HIM je na turné po celom svete, takže je len málo času aby Ville mohol byť nervózny.
"Jedna vec vždy zostala rovnaká," Ville zvažuje zapálenie ďalšej cigarety - jedna z jeho posledných zostávajúcich nerestí. "Keď vychádzam na pódium som stále veľmi nervózny. A nezáleží na tom, či je to koncert doma v Helsinkách, alebo festival v Severnej Amerike alebo Austrálii. Ale myslím, že to je dobré znamenie. Ukazuje sa, že som nemal ešte dosť a ešte sa nenudím."
[... o otvorení nových trhov pre HIM ...]
"Razorblade Romance bol veľkým hitom vo Fínsku a Nemecku. Ale trhy vo Veľkej Británii či Severnej Amerike pre nás prakticky neexistovali. Dnes áno, a výsledkom je, že na celom svete sa predalo Dark Light takmer rovnako ako Razorblade Romance. To je ešte viac udivujúce, keď si pomyslíte že všeobecne predajnosť albumov ako takých klesla. Práve som s niekým o tom hovoril. Povedal, že predať 100.000 albumov v Severnej Amerike je rovnako dobré ako milión pár rokov dozadu. To je prirodzený vývoj. Trávime mesiace v skúšobni a v štúdiu s tým výsledkom, že niekto nelegálne stiahne Screamworks z internetu a počúva ho v mizernej kvalite cez mobil. Ale takým sa svet stáva. Môžete to buď prijať, alebo proste máte smolu! Ale vždy budú existovať rôzne príležitosti. Môžete robiť toľko vecí ohľadne hudby na novom iPhone. Takže aj úplne nehudobne založený človek môže vymyslieť úplne nový žáner. Jedna vec je ale istá. Ak by si dnes niekto zaumienil zarobiť veľa prachov a stať sa slávnym muzikantom, určite by som mu to neradil. My sme mali šťastie ... Začali sme v čase, keď hudobný priemysel bol ešte stále silný. Ironicky, náš prvý album Greatest Lovesongs vol. 666 bol svojim spôsobom revolučný. Polovica skladieb vznikla s pomocou techniky analógového záznamu. Druhá polovica už s pomocou ProTools."
Každý, kto Ville trochu pozná, vie, že je úplne iný človek, ako ten, ktorý je prezentovaný v médiách. A ten Ville má iný vkus na hudbu a filmy, ako by si niekto mohol myslieť. Spýtať sa na jeho aktuálne najobľúbenejší album, nemenuje The Mission alebo Black Sabbath, ale Electric Wizard ...
"Nedávno som veľa počúval Witchcult Today od Electric Wizard a je to jednoducho úžasné. Oživil moju vieru v rock. V posledných niekoľkých rokoch boli dobré rockové albumy zriedkavé. I keď sa mi do veľkej miery páčil aj Monster Magnet 4-Way-Diablo. Electric Wiyard poznám už nejaký čas, pretože môj dobrý priateľ Lee Dorian mi ich parkrát pustil. Vydával ich albumy pod svojím vydavateľstvom Rise Above. Nemal som rád ich predchádzajúce albumy. Potom sme ale boli na turné v Severnej Amerike, bol som otrávený vo svojej hotelovej izbe a stiahol som si Witchcult Today na iTunes. Bolo to rýchle, lacné a absolútne som si to zamiloval. Má všetky dobré prvky od Black Sabbath po Kyuss a texty sú naozaj dobré. Ako keby boli napísané satanistom na drogách. Je tam pieseň s názvom The Satanic Rites of Drugula, čo je skvelé. Je o upírovi ktorý sa živí na dievčati ktoré je závislé. Aj on sa stane a taktiež každý koho uhryzne. Obsahuje vety ako 'diablova hlava sa formuje v dyme drogy'. Nepočul som lepší rockový album za posledných 10 rokov. Okrem toho je tu pieseň s názvom Dunwitch, inšpirovaná H.P. Lovecraft (americký autor hororov). A to je presne moja parketa. Ten, kto je inšpirovaný Lovecraft je pre mňa svätý. Aj vzhľadom na to, že nemám rád filmové verzie jeho diel, s výnimkou Dagon. Ale počul som, že je plánovaná zložitá filmová verzia At The Mounth of Madness. Mohlo by to tak byť, viem to vykresliť podobne ako The Thing od John Carpenter. Môžete jednoducho ísť na severný alebo južný pól a začať strieľať. Šlo to až tak ďaleko že som vážne premýšľal o vytetovaní obrázku z obalu Electric Wizard. Bohužiaľ som nemal ešte čas. Medzitým som si kúpil CD a dúfam, že Lee mi pošle LP verziu. Dokonca som si kúpil tričko s daným motívom. Je to ako filmový plagát zo 60. alebo 70. rokov. Diabol na ňom nesie nahú ženu na ramenách. Pomerne tmavý obrázok, čo asi spôsobí tomu čo to bude tetovať vrásky. Ale bude to vôbec prvé tetovanie kapely. Ten album má jednoducho všetko. Horor, drogy, nahé ženy, smrť, krv a pitie. Skvelé! Vyrastal som na Kiss, Iron Maiden, Anthrax, Death Angel, Soundgarden, Alice in Chains, nejaký reggae a nejaký jazz. To všetko malo na mňa obrovský vplyv. Ale je skvelé vidieť, že celkom nový rockový album ma dokáže zaujať. To mi dokazuje, že nie som až tak starý. Electric Wizard vydávajú nový album každých 6 rokov a zvykli byť čisto doom kapela. Ale nový album je iný. Nahrali ho v Thorax-Studios v Londýne, kde aj White Stripes nahrali album White Elephant. Je to absolútne staromódne štúdio bez počítača. Nemáte tam ProTools. A je to na albume počuť. Basy sú príliš hlasno, oproti gitarám a na niektorých častiach nemôžete bicie počuť. Nesie sa to v atmosfére 60/70 rokov. Album je ako Pulp Fiction. Skomponovaný B-čkový film, bez žartov, ale ani príliš vážny. Ako Type O Negative, Bloody Kisses, respektíve pieseň My Girlfriend's Girlfriend, ktorá je len vlastne o menage-a-trois (manželský trojuholník). Vďaka tomu neviete či brať album vážne alebo sa na ňom len zasmiať. A nemali by ste brať ani postavy Cradle of Filth príliš vážne. Mám proste na kapelách rád takú opernú bláznivosť a pompéznosť."
Photo: © Paul Harries
No comments:
Post a Comment