If Mohammad will not go to the mountain, the mountain must come to Mohammad.Or as one Slovak advertising for soft drinks declares "when you love her, there's nothing to solve". To change just one word in this thought was enough to find myself in Birmingham.
Some of die-hard fans were already occupying places in front of venue. At 9am! Crazy? No. Let's call it devotion or loyalty. And well-tested by afternoon's unpleasant rain. But vivid snake of in black dressed bodies remitted that this Finnish band still have many and many faithful followers.
Doors open at six, the tour bus driver informs me that the band won't come before seven. "No sound-check?" "Nope."
Cause I didn't need to be in first row, I decided to wait at a site entrance with few others. As first arrived Linde with his girl, few minutes later tour bus with rest of members. Ville, kind as always, stopped to sign someone's something and he looked, despite so many years of popularity, somehow surprised by so much attention. Come on boy, when will you get it? You are loved by so many fans around the world.
The venue seems to be full, even though it is not sold out. The support band Dommin is trying to spark the audience's mood, for me is this formation totally new, but it looks like audience enjoy them. Maybe in the UK they are more known, or maybe it is because so many fans, I spend few words with, are traveling with band from city to city...
Lights went down, the piercing screams starts each time something moves in the shadows of a stage, but finally five Finnish heroes are one by one coming on.Ville in jacket joggling with bottle of water, nonchalant bowed to all sites.
Overwhelmed for a moment, but guitars of first song Like St valentine awake me totally.
First rows playing their favourite game "hit the moving target" need only few second to cover the stage with presents. One of them, a book The melancholy death of oyster boy and other stories by Tim Burton, catches Ville's attention and he quotes few lines with his deep voice.
The setlist continue with songs Right Here In My Arms and Wings Of The Butterfly, perfect for live show. Of course, first single Heartkiller too, but from new album Screamworks only few more songs got their live appearance. Katherine Wheel, Disarm Me, Love the Hardest Way...
I was so dying for Ode to Solitude. But that just did‘t happened. Nevermind.
The concert as a whole was great. The mood of band was almost touchable in the best sense of word. Ville, sober, healthy, although still too fragile and thin, was in good mood. And it was visible from song to song. Well known conversation and teasing between Mige and Ville, his babbling to crowd, Linde's face full of concentration and pleasure...Totally fourteen plus three additional songs, The Sacrement last minute replaced by Soul on fire, another evidence of Ville's attention to the expression of audience. The night rocks. Perfect sound and definitely pleased fans. So delighted, that few dozen of them immediately headed to the site entrance and waiting for guys after the concert. The security must made a corridor and save few from jumping in front of leaving tour bus. And paper-chase begun. Probably this idea would never occurred to me, but several fans stopped cabs and asked drivers to "follow that bus". Guys were staying in a hotel not far away, so this movie-like-haunting was worth a signature or photo for few of them, before tour manager succeed in getting the whole band inside.
I really need to say, it was worth every minute of traveling, every cent (or penny in this case) and it was definitely better as sitting at home and bitching on them for making concerts only in US and UK. Is not in human power to come to each city, so if you have the slightest possibility to be at on HIM live show, easily move your ass. There is a big difference to read about it and be at one:)
Ak Mohamed nepríde k hore, hora príde k Mohamedovi. Alebo, ako jedna slovenská reklama na nealkoholický nápoj prehlasuje "ak ju miluješ, nie je čo riešiť". Zmeniť jedno slovo v tejto myšlienke stačilo k tomu, to aby som sa ocitla v Birminghame.Istí odhodlaní fanúšikovia už okupovali miesta pred vchodom do sály. O deviatej ráno! Šialené? Nie. Volajme to oddanosť alebo lojalita. A to dobre preskúšaná poobedným nepríjemným dažďom. No živý had ľudských tiel odetých v čiernom dokazoval, že táto fínska skupina má stále veľa verných nasledovníkov.
Dnu sa vpúšťa o šiestej, šofér tour busu ma informuje, že skupina pred siedmou nepríde. "Žiadna zvuková skúška?" "Nie."
Keďže nepotrebujem byť v prvom rade, rozhodla som sa čakať pri bočnom vchode s niekoľko ďalšími ľuďmi. Ako prvý dorazil Linde so svojou babou, niekoľko minút na to tour bus s ostatnými členmi. Ville, milý ako vždy, sa pristavil niekomu niečo podpísať, vyzerajúc, napriek toľkým rokom popularity, stále akosi prekvapený prejavovanou pozornosťou. Ale no tak, kedy ti to dôjde? Si milovaný množstvom fanúšikov po celom svete.
Sála sa zdá byť plná, i keď vypredaná nie je. Predkapela Dommin sa snaží rozpáliť náladu publika, pre mňa táto formácia úplne neznáma, zdá sa ale, že publiku sa páči. Možno sú v UK viac známi alebo je to možno tým, že tak veľa fanúšikov, s ktorými som hovorila, nasleduje skupinu z mesta do mesta.
Svetlá potemnejú, prenikavý krik začne zakaždým ako sa čokoľvek pohne v tieňoch pódia, no pätica fínskych hrdinov nakoniec po jednom vychádzajú. Ville v saku pohadzujúc si fľašku minerálky, ukláňa sa na všetky strany.
Na moment ohromenú, gitary úvodnej skladby Like St Valentine ma úplne prebúdzajú.
Prvým radom, hrajúc svoju obľúbenú hru na "pohyblivý terč", stačilo len pár sekúnd na zahádzanie pódia darmi. Jeden z nich, kniha The melancholy death of oyster boy and other stories od Tima Burtona, upútala pozornosť Ville tak, že z nej zacitoval pár riadkov.
Koncert pokračuje skladbami Right Here In My Arms a Wings Of The Butterfly, perfektné na live koncert. Samozrejme, prvý singel Heartkiller nesmie chýbať, i keď svojho živého prevedenia sa dožilo len niekoľko ďalších skladieb z nového albumu. Katherine Wheel, Disarm Me, Love The Hardest Way...
A ja som tak túžila po Ode to Solitude. No nestalo sa. Nevadí.
Koncert ako celok bol skvelý. Nálada skupiny takmer hmatateľná v tom najlepšom zmysle slova. Ville, triezvy, zdravý, i keď stále príliš krehký a chudý, bol v dobrej nálade. A bolo to viditeľné zo skladby na skladbu. Dobre známe rozhovory a doberanie sa medzi Mige a Ville, jeho bľabotanie ku davu, Lindeho tvár plná koncentrácie a potešenia...Suma sumárum, štrnásť skladieb a tri ako prídavok, The Sacrament na poslednú chvíľu nahradená Soul On Fire, ďalší dôkaz Villeo pozornosti k prejavom publika. Noc žila. Perfektný zvuk a rozhodne natešení zúčastnení. Až tak natešení, že niekoľko desiatok okamžite po skončení smerovalo k bočnému vchodu. Ochranka musela vytvoriť prechod a niekoľkých zachrániť pred vrhnutím sa pod odchádzajúci autobus. Naháňačka sa začala. Pravdepodobne mňa by to nebolo napadlo, ale niekoľko fanúšikov si zastavilo taxíky a šoférovi prikázalo "sledujte ten autobus". Chalani boli ubytovaní v neďalekom hotely, takže za túto naháňačku ako z filmu boli niektorí ocenení podpismi a možnosťou odfotiť sa, predtým ako tour manažér uspel a celú skupinu dostal do hotela.
Skutočne musím povedať, bolo to hodné každej precestovanej minúty, každého centu (respektíve penny v tomto prípade) a určite lepšie ako sedieť doma nadávajúc na nich za to že hrajú len v US a UK. Nie je v ľudských silách prísť do každého mesta, takže ak máte čo i len najmenšiu možnosť byť na HIM koncerte, pohnite zadkom. Je obrovský rozdiel čítať o tom a byť tam :)
Photo: © 2010 Marianna Mihálkinová
No comments:
Post a Comment